William Shakespeare - Hamlet
Hamlet
Tretie dejstvo. Prvý obraz
POLONIUS: Už prichádza! Kráľ, musíme sa skryť!
(Ukryjú sa za záves; Ofélia si kľakne na kľačadlo.
Vstúpi Hmalet, hlboko skľúčený.)
HAMLET: Byť, či nebyť - kto mi odpovie,
čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať
strely a šípy zlostnej Šťasteny,
či pozdvihnúť zbraň proti moru bied
a násilne ho zdolať ? Umrieť, spať -
nič viac, a namýšľať si, že tým spánkom
sa končí srdca bôľ a stovky hrôz,
čo sú nám súdené; tak umrieť, spať -
či v tom je méta našich túžení ?
Spať - azda snívať - to nás zaráža,
čo prisniť sa nám môže v spánku smrti,
keď unikli sme svetským krútňavám.
A človek zaváha - tie obavy
nám predlžujú strasti života.
Veď kto by znášal bič a posmech čias,
bezprávie tyranov a spupnosť pyšných,
žihadlá ohrdnutej lásky, krivdu,
svojvôľu úradov a ústrky,
čo schopný od neschopných utŕži,
keď poľahky je možné pokoj nájsť
jediným bodnutím; kto by sa vláčil
v pote tváre s bremenom života?
Len hrôza u toho, čo je po smrti,
z neznámych končín, odkiaľ nijaký
pútnik sa nevracia, nám marí vôľu
a káže radšej znášať známe zlá,
než uniknúť k tým, ktoré nepoznáme.
Tak svedomie z nás robí zbabelcov
a prirodzená ľudská rozhodnosť
chorobne bledne v tieni dohadov;
aj smelé veľkolepé predsavzatia
vzápätí spľasnú ako bublina
a nemožno ich činmi nazývať.
Lež dosť už. Krásna Ofélia,
aj moje hriechy spomeň v motlitbách. ...
