Dante Alighieri - Božská komédia - Peklo
PEKLO
(3)
CEZO MŇA SCHÁDZAŠ K BOLESTNÉMU MESTU,
CEZO MŇA SCHÁDZAŠ DO VEČNÉHO BôĽU,
CEZO MŇA KONÁŠ K ZATRATENCOM CESTU.
(9)
LEN VECI VEČNÉ BOLI PRV. A HRÁDZA
VEČNÁ SOM TIEŽ: MNOU KONČÍ SA PÚŤ ZEMNÁ.
NEDÚFAJ NIK: NIK NEVYJDE, KTO VCHÁDZA.
(12)
Predo mnou brána týčila sa z temna,
na nej som čítal tento nápis tmavý
a riekol: „Majstre, tvrdá reč to pre mňa.“
(15)
Odvetil mi jak človek prenikavý:
„Tu nech tvoj duch sa zbaví všetkej bázne
a zbabelosti všetkej nech sa zbaví!
(18)
Sme na miestach, z nich duša nevyviazne,
kde riekol som, že trpí strašnú muku,
kto zmrhá poklad rozumu a blaznie.“
(60)
Keď som pár spoznal z tejto perepúte,
i toho tieň som uzrel v mraveništi,
čo za vinu má veľké odrieknutie.
(63)
Vedel som hneď a hneď som si bol istý,
že ničomníkov vidím v tomto chvate,
ktorých i Boh i Dis má v nenávisti.
(66)
Tých niktošov, čo iba hnili v blate,
pretože život neprežili činne -
štípe tu hmyz a osy jedovaté
(69)
ryjú im tvár, až v brázdach krv sa rinie,
aby ju u nôh spolu so slzami
odporné červy sali v čiernej hline.
